Menu
Zaujímavosti
Wyoming 2010
Už dlhšie som rozmýšlal,ako osláviť desať rokov mojej sedlárskej kariéry a nenapadlo ma nič lepšie ako vycestovať načas do Ameriky a skúsiť, či moje výrobky obstoja na miestach, kde kde sa kovbojská kultúra zrodila a stále žije.
Tak sa stalo, že začiatkom mája 2010 po dvadsaťhodinovej ceste cez pol sveta ma maličké lietadlo vysadilo v meste Sheridan vo Wyomingu. Od štítov Bighorn Mountains vial svieži vietor, ktorý odkiaľsi priniesol zatúlané snehové mračná a do rána bolo všetko biele. Toto je kraj, kam sa kedysi stiahli kmene Siouxov a Chejenov pred bitkou pri Little Bighorne, kraj,kde svojho času žili Buffalo Bill, Butch Cassidy a Sundance Kid, Jim Bridger, kraj indiánskych a dobytkárskych vojen, kraj, kde strávim päť neobyčajných týždňov. Ryan, môj prvý šofér, už čakal v hale letiska(hoci poznám pár ľudí, čo majú obývačku väčšiu ako tá hala), zoznámili sme sa, zasmiali na mojej batožine, ktorá obsahovala jedny ponožky,jednu košeľu a strihy na sedlo, nasadli do veľkého terénneho pickupu GMC a dobrodružstvo mohlo začať. Nočná prehliadka mesta zabrala len dvadsať minút autom, ďaľšie zábavné chvíľky vo Walmarte, prvá americká večera v Pony bare a návšteva súkromného múzea uprostred noci, dávali tušiť, že o zážitky tu nebude núdza.
Prvé ráno bolo zasnežené a studené, najvyšší čas zohnať si teplejšiu bundu a niečo na seba, takže výprava za poznaním mesta a nákupy nevyhnutných vecí, byť bez auta v Amerike je dobré na kondičku...Sheridan je typické západniarske mesto, široké ulice, nízke domy, veľké autá, okolo mesta ranče, všade veľa priestoru. Je čas ísť sa zoznámiť s mojimi hostiteľmi. King´s Saddlery stojí na hlavnej ulici historického centra mesta, tvorí ho päť budov a založil ho na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia Don King, skvelý sedlár a človek, ktorému vďačíme za najprepracovanejší štýl zdobenia kože,ktorý nazval podľa svojho mesta- Sheridan. Kvôli jeho vplyvu sa Sheridan stalo mestom umelcov a sedlárov ( v meste a okolí žije asi osem sedlárov,ktorí sa tým živia a zopár ďalších hobby sedlárov). Na každom rohu a križovatke v meste sú bronzové sochy, dary od umelcov, ktorí tu tvoria.
Sedlárstvo má priečelie so šidľovou strieškou v štýle západniarskej stodoly, upúta na prvý pohľad, je to obchod, kde kovboj nakúpi všetko, čo potrebuje k svojej práci. Obchod je plný zubadiel, uzdečiek, poprsákov,klobúkov a čižiem, ostroh a džínsov, nožov a kováčskych potrieb, rukavíc a plášťov do dažďa, vedľa je budova s darčekovými predmetmi a všeličo do domácnosti, na drevenej podlahe vypálené značky oklitých rančov. Na opačnej strane obchoduje antikvariát so starými sedlami, nožmi a zbraňami z 19. storočia, všetko na predaj. V štvrtej budove je sedlárstvo a predajňa sediel, lás, podsedlových diek a lán všetkého druhu, v podzemí vyrábajú lasá. King´s Saddlery sa preslávila svojimi lasami,kvôli ktorým si kovboji zájdu aj z veľkej diaľky, s inventárom 30 000 lás a 400 druhov si každý príde na svoje. King´s boli prví, čo začali vyrábať lasá pre ľavákov a tiež extra mäkké lasá s kovovou hondou pre Bucka Brannamana. Posledná dvojposchodová budova je najväčším sukromným múzeom westernových artefaktov v amerike- Don King Western Museum. Obsahuje vyše 500 historických sediel a nespočet zbraní, odevov, vozov, fotografií, skrátka všetkého, čo bolo súčasťou života na Západe, časť múzea tvorí múzeum Ala a Ann Sthlmanovcov.
Po kolotoči podávania rúk a asi dvadsiatke nových mien na zapamätanie som sa prerúčkoval až k Mary King, ktorá bola priamo zodpovedná za toto dobrodružstvo. Bez jej pozvania by to bolo všetko zložitejšie a nákladnejšie. Všetci sme si tak nejak od začiatku rozumeli a pomaly som si začal uvedomovať rozdiel medzi hosťom a turistom. Môj plán bol postaviť dobré sedlo a prezentovať ho na výstave vrámci Rocky Mountains Leather Trade Show. Ponúkli mi priestory priamo v King´s Saddlery na mieste, kde pracoval zosnulý John King, syn Dona Kinga. No a keďže mi ešte neprišla kostra na sedlo, s Ryanom sme vyrazili k jeho bratovi na nákup nástrojov.Barry King je popredný výrobca nástrojov a razníc na zdobenie kože,exkurzia po dielni mi umožnila nazrieť do zákulisia jeho remesla. Pár sto dolárov za hrsť nástrojov a presun do Leather Outfitters. Police plné koží Hermann Oak a Wickett & Craig, mulehidu a latiga, rawhide a monelové strmene, kovania všetkého druhu a kožiarske nástroje, oleje a lepidlá. Cestou späť ešte zastávka u Toma Baldinga, výrobcu zubadiel a ostroh. Časový posun robí svoje, môj ďaľší šofér, sedlár a neskôr priateľ Link ma odváža do motela, tentoraz na Dodge Ram.
Deň druhý. Konečne prišla kostra a nie hocijaká. Warren Wright vyrába veľmi cenené kostry pre mnohých výborných sedlárov po svete. Jeden z najlepších sedlárov, Dale Harwood,je známy tým, že nikdy nestavia sedlo na inej kostre ako jeho vlastnej alebo Warrenovej. Práve Dalovi som napísal, či nemá nejakú voľnú kostru na taký a taký účel a odpísal, že práve teraz nie ale skúsi niečo včas zohnať. Nezohnal ale poslal jednu zo svojej vlastnej zbierky, prvú kostru vyrobenú Warrenom pre Dala, kostra číslo 1000, prvá Warrenova kostra so značkou Eager Beaver s osobným venovaním. Spadla mi sánka a nejaký čas som rozmýšľal, či som hodný vôbec do nej zatĺcť klinec. Špeciálna kostra na špeciálnu príležitosť. Nákup kože s Linkom a môžem začať. Rozhodol som sa pre kombináciu historických a pracovne praktických prvkov so zdobením všetkých nekontaktných plôch, trochu rawhidu tu a tam, snáď to zaberie. Večer je prvá párty, nejaký mexický sviatok, pivečko,margerity, vyprážané plnené čili papričky,je nám sveta žiť...
Štvrtok začal drsne, posledný blizzard tejto zimy prišiel aj na miestne pomery trochu neskoro. Hoci som si to užíval ako všetko nové, bol som rád, že popoludní prestal. V tomto kraji na úpätí hôr vysokých 4000 metrov s mestom vo výške 1200 m nad morom niekedy trvajú snehové výchrice tri dni. Miestnych to však potešilo lebo sneh v horách znamená dostatok vody pre ľudí aj dobytok na celý rok. Tento deň som dostal dve pozvania a návštevu z miestnych novín, redaktorka Sheridan Press mala dojem, že príbeh o slovenskom sedlárovi, čo sa vybraj do ameriky postaviť sedlo na výstavu je dobrý námet na reportáž. Tak som sa stal nechtiac miestnou celebritou. Neskôr som sa dozvedel, že ten článok prevzali aj noviny z Casperu a Gillete vo Wyomingu a Billings v Montane, čo je územie dvakrát väčšie ako Slovensko. Na výstave sa zúčastňujú umelci z celého sveta, japonci, nemci, francúzi, austrálčania, kanaďania, nóri, rakúšania, všetci dovezú svoje výrobky, ale ešte nikto neprišiel ten výrobok urobiť priamo do Ameriky, samozrejme okrem američanov...
Ďalších pár dní trávim plodnou prácou, rišením problémov z nástrojmi, ktoré tu majú oveľa kvalitnejšie ale často trochu iné než na aké som zvyknutý, popíjaním "pivka" s novými priateľmi, pokusmi rozoznať v ich mrmlaní nejakú angličtinu a fotením v múzeu.
Prvá nedeľa. Prijal som pozvanie na oslavu Dňa matiek, čo predstavovalo výlet do mestečka Wyarno a veselé popoludnie strávené s celou rodinou Kingovcov v reštaurácii uprostred prérie. Mesto pozostáva z dvoch obytných domov, garáží, reštaurácie a poštového úradu. Mary a Bruce ma zoznámili z ostatnými z rodiny, ale najprv z Dorothy,manželkou Dona Kinga, veľmi milou starou dámou. Kopa otázok o Slovensku pri dobrom jedle s príjemnými ľuďmi. Cestou späť sme sa vybrali okľukou cez zvlnenú prériu okolo malých rančov po prašných cestách aby som mohol urobiť pár fotiek Bighorn Mountains. Hory boli pod mrakom, ale z kopca bolo vidieť obrovský kus krajiny, smerom na juh sa odohrávala dobytkáska vojna v Johnson County, priamo predo mnou bývalá pevnosť Fort Phill Kearny, zničená bojovníkmi Siuxov, ktorých viedol Red Cloud ,jedna z troch pevností vybudovaných pozdĺž Bozeman Trail, dobytčej cesty z Laramie do zlatých polí v Montane, trochu napravo dejiská bojov a porážok americkej armády miestnymi kmeňmi, Fatterman Massacre, Wagon Box, Connor Battlefield. Trasa do mesta potom viedla popri rančoch Kingovcov a Bucka Brannamana.
Druhý týždeň ubehol ako voda, hoci som mal v pláne popri práci na sedle študovať techniky iných sedlárov, v skutočnosti sa chodili sedlári z okolia pozerať na mňa, zvedaví ako sa to robí na Slovensku. Bolo vždy potešením, keď starí páni s tridsať-štyridsať ročnou praxou pochválili niektorý konštrukčný detail na sedle. Uprostred veľkej haly s lasami a sedlami je pár kresiel a pohovka, telka a veľký kávovar a keďže Don King a celá jeho rodina je veľmi vážená, ľudia chodia na kus reči pri káve kedykoľvek počas dňa. Tak mi boli predstavené Mary a Reata Brannaman a dostal som pozvanie na ich ranč, keď sa Buck vráti z Austrálie.
Druhá americká nedeľa. Ešte za tmy varážame vo veľkom pickupe do Montany na značkovanie dobytka. Sara šoféruje a občas zastavuje aby som mohol fotiť. Úžasný zážitok, vidieť túto veľkú krajinu v prvých lúčoch slnka. Vezieme sa po asfaltke popri rieke Tongue, pomenovanej indiánmi podľa skaly v tvare bizónieho jazyka pod ktorým vyviera, pri veľkej uhoľnej bani odbáčame na širokú prašnú cestu, popri obrovskej vodnej nádrži do Montany. Míňame prvé mesto, pozostávajúceho z jedného domu, jednej garáže a malej búdky s nápisom Post Office, odbočka na úzku prašnú cestu, potom ďaľšiu a ešte dve či tri odbočky a už vôbec netuším kde sme, ale sme tu. Ranch Homes, kovboji sa už schádzajú na raňajky a poradu, sedláme kone, nakladáme do prívesov a ďaľších pár odbočiek, kým sa dostaneme doprostred pastvín. Gary, Sara a ja sme dostali jednu z najvzdialenejších pastvín. Polhodinka jazdy na koni na koniec pozemkov, cestou stretávame kravy s teľatami, ktorím už došlo, že sa niečo deje...Človeka nezvyknutého na montanske pomery zrejme dosť prekvapí rýchlosť a mrštnosť miestneho dobytka, aj s plnými vemenami skáču a behajú rovnako rýchlo ako antilopy. Kone sú rovnako obratné a rýchle a kovboji jazdia cvalom cez skaly a kríky akoby to bola nejaká fajnová jazdiareň. Len ploty na rozdiel od kráv radšej obídu k najbližšej bránke. Učím sa rýchlo aby som bol trochu užitočný. Dnes je v pláne označkovať niečo málo cez 300 teliat na troch pastvinách, prvé stádo má asi 400 kráv a teliat,ktoré ženieme na miesto značkovania malebnou krajinou,kde sa mieša vôňe šalvie s pachom nervózneho dobytka a lajen. Zo všetkých strán kovboji privádzajú malé stádočká vydolované z roklín a kaňonov a pridávajú ho k ostatným. Hodinka jazdy k dočasnej ohrade, oddelenie matiek od teliat, zapojenie propánového horáka na rozpaľovanie želiez a ide sa na to. Medzitým prišlo na miesto skoro dvadsať pickupov, vačšina s prívesmi pre kone,je tu celá rodina, ženy, deti, starí, mladí, tí, čo nerobia sa zabávajú a tí, čo robia sa zabávajú ešte viac, kovboji oddeľujú kus po kuse, chytajú im zadné nohy a ťahajú k ohňu,lasá svištia, kravy bučia, všade dobá nálada, pach spálenej srsti a konského potu, deti šantia alebo sa učia od starších, chlapi žujú tabak, proste pohoda. Okolo jednej bolo 330 tohtoročných teliatok označkovaných, zaočkovaných a vykastrovaných, všetci príjemne unavení posedávali v tieni pod stromami a na verande s tanierom dobrého jedla v rukách a ja som bol rád, že som mohol byť užitočný pri tejto tradičnej udalosti. Zajtra začínajú semináre a ja sa chystám na tri.
Týždeň pred Rocky Mountains Leather Trade Show je venovaný seminárom, kde majstri v rôznych remeslách pomáhajú učňom zdokonaliť sa v ich odbore. Pre tento rok som si vybral trojdňový kurz pletenia reaty a dva poldňové kurzy o kostrách a stavaní "ground seat". Semináre, rovnako ako Trade Show sa konajú v hoteli Holliday Inn. Noví známi,kopa inštrukcií a srandy, pokusy a omyly, priateľstvá. Štvrtok dokončujem sedlo pätnásť minút pred termínom na odovzdanie. Všetky miestnosti na prízemí hotela sú už zaplnené vystavovateľmi tohto miniveľtrhu. Zástupcovia koželužní, predajcovia šijacích a všelijakých iných strojov, výrobcovia kostier a nástrojov už majú rozložené stánky. Zajtra tu bude rušno, ale dnes je v meste veľká párty. Každý tretí štvrtok v mesiaci sa ľudia zo Sheridanu a širokého okolia zídu v meste, odstavia dopravu na hlavnej ulici, postavia stánky s občerstvením, kapely vybalia nástroje a zabávajú sa do noci. Večer pred Show je v King´s Saddlery súkromná párty pre účastníkov veľtrhu, čiže asi 400 ľudí, jedlo, pitie a kopa majstrov z môjho odboru o ktorých som dovtedy len čítal. Znova stretávam Mary Brannaman, ktorá mi predstavuje Kenta Freckera, sedlára z Idaha a potvrdzuje pozvanie na seminár Bucka Brannamana. 
Piatok. Trade Show je v plnom prúde, ľudia sa prehŕňajú kopami koží, skúšajú nástroje, obdivujú výtvory majstrov, kupujú a predávajú, diskutujú, smejú sa. Stretávam starých aj nových známych, ľudia ma zastavujú a pýtajú sa na Slovensko a ako sa mi tu páči, dostávam pozvania na obed a na odvoz. Zoznamujem sa s ľuďmi, ktorí boli a sú mojimi vzormi v sedlárstve. Jeramiah Watt pre množstvo práce zväčša nechodí na predajné akcie, posiela tam manželku, ale tentoraz mal prezentáciu gravírovania pre firmu GRS a tak som si konečne potriasol rukou s človekom, ktorý ovplyvnil moju prácu asi najviac. Večer ma Wattovci odviezli na párty v Leather Outfitters a väčšinu času nasledujúcich dvoch dní som strávil v ich stánku.
V sobotu seminár o kostrách, čo má mať a čo nie, ako má sedieť na koni, čo sa deje, keď je kôň v pohybe, k dispozícii je dvadsať kostier od pätnástich výrobcov a skúšanie priamo na koňoch. Seminár viedli dvaja starí sedlári so štyridsať a päťdesiat ročnou praxou, Pete Gorell a Bob Klenda a s prispením ďalších sedlárov Keitha Seidela a Garyho Mufforda a kostrára Roda Nickela nás priviedli k jednoznačným a nekompromisným záverom, na ktoré však Slovensko ešte zrejme nedozrelo.
Popoludní seminár o stavaní ground seatu, obaja sedlári Gorell a Klenda prezentovali svoje postupy na premostenie medzery medzi lyžinami kostry a vytvarovanie základu pre posedlie. Pridávam si ich technológiu do zbierky k ďaľším štyrom ktoré už poznám a presúvam sa znova k stánku Jeremiaha Watta, konverzujem s jeho manželkou Colleen s ktorou máme podobný humor a dostávam pozvanie na odovzdávanie cien do Sheridan Inn, starého hotela, ktorý mal koncom 19. storočia povesť najlepšieho hotela medzi Chicagom a San Franciscom a ktorého spolumajiteľom bol svojho času Buffalo Bill. Každý rok v máji popri tomto hoteli ženú kovboji stáda koní na Eaton´s Ranch, najstarší turistický ranč v Amerike. V zime sa pasú na prérii na východ od mesta, v lete sú potrebné na ranči na úpätí hôr. Nakoniec sa plány zmenili a zamierili sme na súkromnú prehliadku štúdia jedného z najlepších sedlárov, Dona Butlera. Jeremiah, Colleen, Jordie,sedlár a buckaroo z Kanady, Caleb, buckaroo z Buffala, Aaron, majiteľ firmy GRS a ja, cudzinec zo Slovenska. Sánka dole a fotím, študujem a obdivujem. Presúvame sa do najlepšieho steakhousu v meste a užívame si kopu srandy s Colleen a Donovou maželkou a už s plným bruchom pozvanie do Donovho zrubu za mestom, kam chodí tvoriť a čerpať inšpiráciu. Pozvanie do kina odmietam, na dnes stačilo, ale už nasledujúce ráno sedíme opäť spolu pri raňajkách, okrem Caleba a Jeremiah má kopu otázok o Slovensku, keďže plánuje niektorý zo svojich cyklovýletov nasmerovať práve k nám. Je nedeľa a pomaly obchádzam výstavisko , vyhľadávam známych,ktorí musia odísť a lúčime sa, prijímam a odovzdávam pozvania na návštevy, večer posledná cesta s Jeremiahom a Coleen a veľtrh končí. Ale výlet ešte nie. Pár dní strávim fotením v múzeu, pomáhaním v sedlárstve,nuž, len si krátim čas do štvrtka.
Vo štvrtok začína na Houlihan Ranch seminár Bucka Brannamana, tohto roku jediný uňho doma. Priviezol ma Ryan aj s novým sedlom. Každý rok sa tu schádza partia z Colorada na viac-menej súkromný kurz u tohto svetoznámeho horsemana. Na pláne je obsadanie mladých koní, horsemanship, lasovanie a práca s dobytkom rozdelené do šiestich dní. Vítajú ma Mary a Buck a znova stretávam Kenta Freckera. Kurz začína obsadnutím malého dvojročka, poobede praktický horsemanship. Každý účastník prišiel s dvoma koňmi, jeden "zelený", druhý obsadnutý. Voľný čas som trávil rozhovormi s Kentom, lasovaním s Keaganom a obdivovaním Buckovej výstroje v sedlárni. Fantastické sedlá, reaty, bosaly, postriebrené páky, pastva pre moje oči. Každý večer sme chodili do mesta na večeru a keďže som nemal auto, Buck ma vozil od haly k ranču, presadli sme do krajšieho auta a šup do mexickej reštaurácie, steakhousu alebo do Buffala na dobré jedlo a pár margarít.
Každé ďaľšie ráno prišla Mary po mňa do mesta a vzala ma na ranč. Veľa jazdenia, dobré jedlo, historky a večer prekvapenie azda zo všetkých najväčšie. Kent a Tyrel mali ísť na večeru k Brannamanovcom a že či idem s nimi, tak som súhlasil. Kent mal ten večer dohodnúť kontrakt s Buckom, čo sa podarilo a odvtedy vyrába sedlá pre Bucka. Len nedávno prerobený dom v mexickom štýle leží na druhom konci ranča oddelený dvoma kopcami od jazdeckej haly, kde sa konajú kurzy. Vchod do dvora stráži široká brána a nevrlý sused z nabitým revolverom, vždy ochotný odprevadiť nepozvaných hostí. Nesrandujem. Ale my sme pozvaní, široké úsmevy nás vítajú, barbeque rozvoniava, pivo sa chladí a ja rozmýšľam koľko ľudí malo možnosť sedieť na gauči Bucka Brannamana,pozerať s ním basketbalový zápas, jesť z jeho jedla, piť z jeho piva, a dotýkať sa jeho najlepšej výstroje, ktorú má v obývačke a jazdí v nej len pri zvláštnych príležitostiach.
Ešte dva dni strávim na Houlihan Ranči, ráno ma vozí Mary, večer Buck, debatujeme o reatách, sedlách a tak o živote, sledujem majstra pri práci a mrzí ma, že nerozumiem všetkému, od Keagana sa učím novým technikám lasovania, stretávam Eda, miestneho zákazkového čižmára, dohadujem predaj sedla a s ťažkým srdcom sa lúčim. Peniaze sa minuli,je čas pobrať sa domov.
V stredu posledný raz navštívim King´s Saddlery, poďakujem za všetko, čo pre mňa urobili, urobím fotky na pamiatku, pre krátkosť času odmietnem dve ponuky na sobáš, cestou do motela odfotím malé stádočko bizónov, pobalím a skúšam zaspať.
O štvrtej príde Mary King odviesť ma na letisko, vo dverách sa mi zasekne taška a chvíľu s ňou nemôžem pohnúť. Hovorím Mary: "Wyoming ma nechce pustiť". Zasmiali sme sa, ale myslím, že to bola pravda. Vysoko vo vzduchu, niekde nad Hole-in-the-Wall ďakujem za výlet plný zázrakov, stretol som ľudí,za ktorými by som inak musel cestovať stovky kilometrov, videl nevídané, počul neslýchané, získal priateľov. Túto krajinu sa dá len milovať alebo nenávidieť a ja viem, že už nikdy nebudem ako predtým že sa raz musím vrátiť. O pol roka neskôr, keď pôjdem do Texasu zaniesť prvé sedlo pre Martina Blacka sa mi želanie splní. Znova stretnem Bucka a Kenta, vdovu po Rayovi Huntovi,Petera Campbella, Toma Curtina, budem spať v strašidelnom hoteli a jesť dobré steaky.
Ale to je už iný príbeh. Tak zas niekedy...